Všetko začalo tým, že donášho materského centra darovala istátelekomunikačná spoločnosť bezplatný Internet. Keďžesme k tomu potrebovali nejaký softvér, ponúkolsa jeden ochotný otecko, že nám ho nainštaluje. Malvšak čas iba v sobotu večer, preto sme sa dohodli, že sastretneme, aby som mu odomkla a odkódovala budovu, keďžesídlime v základnej škole. Musím poznamenať,že som také dačo robila prvýkrát, leboväčšinou v noci do školy nechodím.
A tak sme sa už skoro za tmy stretlipred hlavným vchodom.
Odomkla som, vyťukala kód aobaja sme prešli do detskej herne. Vtom sa po krátkomvarovnom zapípaní rozozvučal príšerný,uši drásajúci alarm. (Niečo okolo 130 decibelov, akosom sa neskôr dozvedela.) Vedela som, že v tom momente nasadádo auta policajná hliadka na výjazd, ktorý sanedá telefonicky zrušiť. Zamkli sme teda budovu a zostali nanich čakať.
Prišli dvaja, jeden prísny adruhý našťastie veľmi dobrácky.
Vysvetlila som tomu milšiemu situáciua vyťukala pred ním kód, ktorý opäťnefungoval. Opäť alarm. Policajt povedal, že sa nič nedárobiť, nech ho čakáme a odbehol za roh k autu. Vzápätísa k nám z tmy prirútil v prilbe so štítoma nepriestrelnej veste. Jeho drsňácky výzor zjemnilaiba prosba o to, aby som mu ju pomohla zapnúť. To už som samierne triasla a vedľa stojaci otecko poznamenal, že sa cítiako vo hviezdnych vojnách.
Po chvíli prišiel aj privolanýškolník. Keď ma zbadal, zreval, že kvôli mne muselodísť spred telky, prezrel s mužmi zákona budovu akeď nikoho nenašli skonštatoval, že som hrozná ženská.Policajti následne nahlásili centrále, ževšetko je v poriadku a ponúkli školníkovi, že hoodvezú domov. Ten odmietol s tým, že ide po tomvšetkom na pivo.
Musím podotknúť, žeobaja páni sa zachovali veľmi pekne, povedali, že ma zničoho neobviňujú a že je to ich robota.
Rozuzlenie príbehu je celkombanálne – dnes mi pani riaditeľka oznámila, že môjkód už nie je platný. Akosi sa na to za tie roky, čoho nikto nepoužil, zabudlo.
Ale prečo sa mi aj dnes v noci snívaloo teroristickom útoku?