Ak ste sa však ocitli v situácii, kedy v prípade Vášho dieťaťa padol definitívny ortieľ: „mandľa von“, určite ako rodič zháňate čo najviac informácií. O to viac, že ste ako zákonný zástupca dieťaťa postavený pred voľbu: vybrať ju v lokálnej, alebo celkovej anestézii? A následne – zvoliť súkromné centrum, alebo štátnu nemocnicu?
Hneď na úvod musím uviesť, že nemám medicínske vzdelanie, nejdem tu obhajovať ani jednu, ani druhú možnosť, len chcem napísať o našej skúsenosti a o tom, čo bolo pre nás ako rodičov (a možno viac pre mňa ako mamu) prioritou.
Adenotómia v lokálnej anestéze znamená laicky povedané, že dieťa dostane „oblbovák“, pri operácii je pri vedomí (následne si však nič nepamätá) a po výkone môže ísť (po nejakom čase, potrebnom na pozorovanie) domov.
Pri celkovej anestézii zostáva dieťa na pozorovanie do nasledujúceho rána (neviem, ako v súkromných centrách).
Ako vždy keď riešim nejaký problém, „rozhodila som siete“ a rozprávala som sa so známymi vo svojom okolí, ktoré výber mandlí s deťmi už absolvovali. Každá z nich sa pre formu zákroku rozhodovala podľa toho, čo bolo pre ňu prioritou.
Lokálnu anestéziu volili mamičky, ktoré predovšetkým nechceli zaťažovať organizmus dieťaťa celkovou. Viacerým z nich vzhľadom k akémusi odporu k nemocničnému prostrediu tiež vyhovovalo, že sa tento zákrok vykonáva ambulantne a tiež nie je potrebné dlho čakať na termín. Vypočula som si viaceré príhody o tom, ako adenotómia prebehla u dieťaťa často úplne bezproblémovo, ale niekedy aj s traumou a odporom voči „bielemu plášťu“.
Deti sú tak ako dospelí rôzne emocionálne naladené a to, čo niektoré zvládne „ľavou zadnou“, môže byť pre iné tvrdým orieškom. Preto oceňujem, že si rodič v tomto prípade môže vybrať formu zákroku.
Keďže je moje dcérka veľmi citlivá povaha, zvolili sme nakoniec adenotómiu v celkovej anestézii. Po počiatočnom váhaní (je možné absolvovať túto operáciu aj v rôznych súkromných centrách) sme sa rozhodli pre Detskú fakultnú nemocnicu na Kramároch (ORL) a musím napísať, že napriek tomu, že sme nikoho nepoznali, ani nikomu neplatili, boli sme úplne spokojní. Operácia prebehla bez problémov, lekári aj sestričky boli milí, ochotní, usmievaví. S dcérkou som mohla byť až pokým ju nepreviezli na operačnú sálu. Aj tam ju vlastne pani doktorka anesteziologička odniesla v náručí, lebo zaspala pri mne už po premedikácii. Najväčším zadosťučinením pre mňa bolo, keď mi dcérka po operácii povedala, že sa nepamätá vôbec na nič.
Čo sa týka ubytovania - oddelenie je pekne vynovené, vymaľované (až na predpotopné sociálne zariadenia) a malá si celkovo na ten krátky pobyt spomína v dobrom. (Aj vďaka milej spolupacientke Zuzke, s ktorou šantila na izbe)
Keďže aj ja som pomerne úzkostlivý typ, viac mi tiež vyhovovalo, že dieťa bude deň po operácii v nemocnici pod lekárskym dozorom a nebudem s ním sama doma, ak by došlo k prípadnému krvácaniu.
Ešte raz zdôrazňujem: nechcem nikomu robiť reklamu, každý rodič sa musí rozhodnúť podľa seba a podľa toho, čo pokladá za dôležité. Tento článok môže byť jedným z kamienkov do mozaiky informácií.
A druhý dôvod, prečo som ho písala je ten, že sa všade píše, v akej mizérii je naše zdravotníctvo a akí sú lekári skorumpovaní a o pozitívnych skúsenostiach píše málokto. Preto by som chcela vyjadriť celému tímu ORL obyčajné ĎAKUJEM za dobre odvedenú prácu v mene jednej spokojnej mamy a spokojného dieťaťa.